Národná rada Slovenskej republiky vyslovila s dohovorom súhlas svojím uznesením č. 437 z 24. marca 1994 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 27. apríla 1994.
Ku dňu nadobudnutia platnosti tohto dohovoru pre Slovenskú republiku sú zmluvnými stranami dohovoru tieto štáty: Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Island, Lichtenštajnsko, Litva, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko, San Marino, Slovensko, Slovinsko, Švajčiarsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko, Turecko, Veľká Británia.
Dohovor nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 1. septembra 1994 na základe článku 19 ods. 2.
prihliadajúc na ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
pripomínajúc, že na základe článku 3 vyššie uvedeného dohovoru „nik nesmie byť mučený alebo podrobovaný neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu“,
poznamenávajúc, že osoby, ktoré tvrdia, že boli poškodené v dôsledku porušenia článku 3, môžu využiť mechanizmus stanovený týmto dohovorom,
súc presvedčené, že ochrana osôb zbavených slobody pred mučením a neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestaním by sa mohla posilniť mimosúdnymi prostriedkami preventívnej povahy, založenými na návštevách,
dohodli sa takto: